Zdroj: https://www.freepik.com/
Syndróm vyhorenia
Napísané dňa: 12. októbra 2021
V súvislosti s následkami pandémie COVID-19 sa najmä u pomáhajúcich profesií ako sú zdravotnícki alebo sociálni pracovníci objavuje riziko vzniku syndrómu vyhorenia. S týmto fenoménom sa stretávame aj v dôsledku zmeny pracovných podmienok a nárastu práce z domu. Psychologička pôsobiaca v ambulancii klinického psychológa Mgr. Renáta Botková nám v článku priblížila, čo je syndróm vyhorenia, aké sú jeho symptómy a koho postihuje najčastejšie. Dozviete sa tiež, ako mu predchádzať a ktoré preventívne techniky nám môžu pomôcť.
Syndróm vyhorenia, ktorý sa označuje aj anglickým termínom burn out, je stav, do ktorého sa človek dostáva pozvoľne. Býva často dôsledkom pracovného vyčerpania a nedostatočnou schopnosťou regenerovať svoje sily. Ide predovšetkým o psychický stav, ktorý charakterizuje najmä emočné a kognitívne „opotrebovanie“ v sprievode s celkovou únavou, resp. pocitom vyčerpania. Dostavuje sa prevažne ako reakcia na pracovný stres, najmä v pozíciách, v ktorých sa snúbia veľké očakávania či ideály, najčastejšie pri pomáhajúcich profesiách, zamestnaniach s vysokou mierou zodpovednosti či akejkoľvek pozícii, kde človek pracuje s ľuďmi.
Z profesionálneho hľadiska sú teda najviac ohrozené skupiny pracovníkov z oblasti školstva, lekárstva, psychológie, manažmentu, ako aj právnici, sociálni pracovníci, policajti, dispečeri či dokonca duchovní. Za rizikové aspekty sa považuje najmä vysoká pracovná náročnosť, nárazovosť, intenzívny kontakt s ľuďmi aj neadekvátne ohodnotenie. Podľa výskumov sú z hľadiska pohlavia vyhorením viac ohrozené ženy. Príčinou je vyššia záťaž žien spôsobená plnením pracovných povinností a súčasne i vedením domácnosti, výchovou deti, vnútornou potrebou byť stopercentnými v domácnosti i na pracovisku a samotným prístupom k problémom a ich riešeniu.
Syndróm vyhorenia prebieha v niekoľkých štádiách, ktoré sa líšia aj samotnými prejavmi. Prvotný je pocit, že človek musí zo seba vydať maximum, aby bola naša práca včas a správne odvedená, čo môže časom prejsť až do pocitov úzkosti. Začíname si uvedomovať, že naše očakávania nie sú úplne reálne, resp. ich nedokážeme mať všetky pod svojou kontrolou a navyše práca, ktorú odvádzame nie je adekvátne ohodnotená, čo môže dospieť až do stavov podráždenosti, pocitov sklamania až straty zmyslu. V pokročilejších fázach syndrómu vyhorenia sa pridružujú aj fyzické ťažkosti. Určite treba spomenúť zažívacie problémy (hnačky, zápchy, bolesti žalúdka, nechutenstvo, prejedanie sa…), kardiologické ťažkosti (hypertenzia, stenokardie, palpitácie..), migrény, poruchy spánku, pokles imunity… s dopadom na psychickú pohodu, resp. nepohodu (stagnácia, frustrácia, nespokojnosť, apatia) až do obrazu depresií či rozvoja závislostí.
Všeobecne platí, že venovať pozornosť prevencii je jednoduchšie než riešiť dôsledky akýchkoľvek ťažkostí, preto by som všetkým ľuďom, nielen tým, ktorí na základe tohto článku vnímajú určité ohrozenie či dokonca nachádzajú podobnosť s niektorými popisovanými javmi, odporučila, aby sa pokúsili nastaviť si vyvážený životný štýl.
V tomto smere sú veľmi nápomocné aj zásady psychohygieny, zvlášť dostatok spánku, aktívny pohyb a odpočinok. Dôsledne si plánujte svoj čas v práci i mimo nej, pestujte si záujmy, doprajte si spoločenský život, skúšajte robiť niečo len tak pre potešenie. Na pracovisku si pestujte priateľské vzťahy alebo sa aspoň pokúste zamerať na riešenie problémov. Neodsúvajte ich. Veľkou výhodou je oboznámenie sa s asertívnymi technikami, ako aj pravidelná ventilácia emócií (dovolenka, relaxačné cvičenia, šport…). Tiež netreba zabúdať na vzdelávanie či osobnostný rozvoj, čo sú aspekty, s ktorými vie byť nápomocný aj psychológ či psychoterapeut. Účinnou prevenciou je aj zameranie sa na svoj vzťah k práci, štúdiu, životu ale aj vzťahom. Pozrite sa na svoje očakávania a pokúste sa v nich hľadať ich realistickú podobu. Psychoterapia či psychologické poradenstvo je priestor pre každého človeka, ktorý sa rozhodne pre tento druh riešenia svojich ťažkostí.
Syndróm vyhorenia je typický aj tým, že sa na jeho vzniku podieľajú naše pravidelné tendencie dopriať priestor ostatným, rozdať svoje posledné sily a energiu a dúfať, že to niekto ocení alebo podľahnúť pocitu, že ja som ten, ktorý musí niečo rozhodnúť či dokončiť. Psychoterapia vytvára priestor pre nás, učí nás, aby sme sami vedeli zhodnotiť čo je pre nás efektívne, či ponechať si staré vzorce myslenia alebo si pohľadať nové, priaznivejšie ku nám samým. Stávame sa centrom svojej pozornosti a učíme sa vnímať svoje potreby, ale aj to ako ich napĺňať.
„Všeobecne platí, že venovať pozornosť prevencii je jednoduchšie než riešiť dôsledky akýchkoľvek ťažkostí.“